Pôvodne gotický kostol pochádzajúci z 13. storočia prešiel mnohými prestavbami, ktoré mu dali dnešnú klasicistickú podobu. Z pôvodnej stavby sa zachovala len veža a vstupný portál. Veža pôvodne nebola spojená s chrámom a patrila do vlastníctva mesta a nie fary. V roku 1794 kostol vyhorel. Vežu opravili, no pôvodný jednoloďový kostol v roku 1824 zbúrali. V rokoch 1825 -1829 postavili na jeho miesto dnešné jednolodie ako provizórium, no toto provizórium tu stojí dodnes. Dnešný kostol je o tretinu menší ako pôvodná stredoveká stavba. Celý chrám je situovaný do ohradeného priestoru so vstupnou gotickou bránou.

Evanjelický kostol cirkvi augsburského vyznania bol postavený v rokoch 1799 až 1808 ako klasicistická stavba. Veža bola ku kostolu pribudovaná v rokoch 1829 – 1832. Vzhľadom na to, že kostol sa stal v roku 1856 obeťou požiaru musel byť opravený a kostolná veža prebudovaná. Vnútro kostola bolo nanovo vymaľované a zariadené v roku 1889. Stred oltára tvorí obraz Krista na Hore olivovej od známeho levočského maliara Jozefa Czauczika. Kazateľnica je klasicistická zo začiatku 19. storočia. Krstiteľnica je pseudogotická z konca 19. storočia na mieste pôvodnej klasicistickej, dnes umiestnenej v sakristii. Orgán je z konca 19. storočia. 

Mesto malo od roku 1327 mestský špitál. Bolo to charitatívne zariadenie, ktoré poskytovalo ubytovanie a starali sa v ňom o starých ľudí, invalidov, bezdomovcov a chorých. Pri špitáli bol kostol. Od roku 1399 ho spravovali augustiáni, ktorí tu založili kláštor. V 17. storočí sa dostal pod správu rehole milosrdných bratov, ktorí tu zriadili nemocnicu. Kláštor a kostol celý zbarokizovali. Na fasáde kostola nad vstupom je v štukovom orámovaní baroková maľba sv. Jána Nepomuckého a sv. Mikuláša. V maľovanej kortuši je latinský nápis s chronostikonom. Z toho nápisu je zrejme, že nemocnica je zasvätená sv. Jánovi z Boha. Z veľkých písmen, ktoré sú zároveň latinskými číslicami vypočítame rok 1736. Interiér kostola pochádza prevažne z 18. a 19. storočia. Hlavný oltár je z roku 1737, v strede je obraz Oslávenia sv. Oslávenia sv. Jána z Boha od Martina Speera. Vstup je možný s doprovodom pracovníka turistického informačného centra. 

Bola postavená v roku 1875 v neskorogotickom slohu s prvkami inšpirovanými orientálnou architektúrou. Po požiari bola v rokoch 1905 – 1906 opravená. Synagóga je jednoduchou stavbou s maurskými prvkami, ktorá slúžila malej ortodoxnej obci a predstavuje typický príklad provinčnej synagógálnej architektúry 19. storočia. V interiéri sa zachovala ženská galéria na šiestich liatinových stĺpoch, svätostánok (aron hakodeš) a pôvodná bohatá maurská stropná maľba. Synagóga je už niekoľko rokov v procese obnovy, ale priebežne sa využíva na rôzne kultúrne podujatia. Po ukončení rekonštrukcie je záujem vytvoriť v ženskej galérii stálu expozíciu z exponátov Múzea židovskej kultúry v Bratislave. Vstup je možný s doprovodom pracovníka turistického informačného centra.

Spišské Podhradie bolo do konca Druhej svetovej vojny viac národnostným spišským mestečkom. Množstvo remesiel so zlatým dnom, konfesií, slovenských, nemeckých, maďarských obyvateľov a židovskej komunity tu žilo bok po boku v atmosfére, ktorú najstarší pamätníci opisujú s veľkou dávkou pôsobivej nostalgie a príjemných spomienok. Je vidieť, že ich spomienky im nie sú drahé len pre spojenie s detstvom a zlatou minulosťou. V rozhovoroch odkrývajú bohatstvo zračiace sa v sklopených očiach chátrajúcich fasád meštianskych domov pomaly ožívajúcich snahou novej generácie vlastníkov. Duch domov, nádvorí pivníc a kamenných zákutí, prebúdzaný spomienkami sa znova navracia k životu a napriek pomalosti preberania sa z dlhého ruženkovského spánku je stále prítomnejší. K jednému z takýchto prebúdzajúcich sa zákutí patrí aj židovský cintorín. Po obnovení synagógy sa dostáva stále viac pozornosti aj tomuto romantickému miestu medzi mestom a tzv. mestickými hurami.

V júni 2012 sa mesto sa pričinilo o jeho oživenie vykosením, čo po mnohoročnej prestávke od posledných upratovacích aktivít znamenalo hlboký nádych k nádejnému životu. Následne bola plocha cintorína ošetrená prípravkom zabraňujúcim burine znova ovládnuť priestor.

Cintorín je navštevovaný predovšetkým potomkami podhradských židov. S veľkým záujmom sa sem vracajú a teší ich každý prejav náklonnosti prejavenej ľuďmi žijúcimi pod Spišským hradom k tomuto pietnemu miestu. K spomenutým prejavom patrí napríklad stretnutie žiakov obidvoch základných škôl s Ing. Liptákom v máji 2012, počas ktorého sa snažil žiakom priblížiť časť dejín židovského národa a následná účasť žiakov Základnej školy na upratovaní cintorína v posledných dňoch školského roka s triedou učiteľa Mgr. Jacka. Podobnou milou aktivitou bola reportáž a návšteva cintorína žiakmi iniciovaná učiteľkou Mgr. Lackovou. V súčasnosti sa na cintoríne opravuje múr zvalený na piatich miestach a pripravuje sa oprava asi desiatky hrobov. Financie na opravu sú ochotní poskytnúť potomkovia a židovská obec. Na druhej strane to znamená aj nové pracovné príležitosti pre miestnych kamenárov a murárov, aby sa tak spoločnými silami židovský cintorín premenil na dôstojné miesto odpočinku predkov, snáď aj miestom stíšenia a priestorom prieniku časov, kam budú môcť kedykoľvek vchádzať a vychádzať obyvatelia nášho mestečka.

Zdroj: http://www.new.spisskepodhradie.sk/sections/113/historicke_pamiatky.html

Srdcom Spišskej Kapituly je chrám zasvätený sv. Martinovi biskupovi. Románsku stavbu začali budovať v polovici 13. storočia a je výsledkom významnej stavebnej činnosti v tejto lokalite. Z románskej časti kostola sa zachovalo trojlodie, pôvodne so strednou loďou dvojnásobne vyššou, s priľahlou emporou, z ktorej rohov vychádzajú dve veže. Vznikla tak charakteristická západná dvojvežová fasáda so vstupným bohato profilovaným portálom. Významnou stavebnou úpravou bola prístavba kaplnky Zápoľských v rokoch 1488 až 1493 k južnej lodi, s ktorou boli pribudovane aj i dve sakristie. V 19. storočí puristická regotizácia poznamenala i výzdobu interiéru. Katedrála nie je len skvostom architektonickým, ale aj jej interiérové vybavenie je unikátne.

Otváracie hodiny: Pon – Sob 10:00 – 17:00 Nedeľa 13:00 – 17:00
Prehliadka katedrály: 2 €

Postavený bol v barokovom slohu v roku 1726, reštaurovaný bol v roku 1861 a naposledy v roku 2009. Kamenná plastika Immaculaty stojí na stĺpe s trojuholníkovým podstavcom s nárožnými volútami a rastlinnými reliéfmi.

Renesančný dvojpodlažný objekt postavený v roku 1546, reštaurovaný bol v rokoch 1785 až 1786, obnovený a prefasádovaný v prvej tretine 20. storočia. Na fasáde sa zachoval renesančný portál v supraporte so znakom mesta. Vnútorné priestory sú zmodernizované.

Kaštieľ v Hodkovciach dal postaviť zakladateľ rodu Csákyovcov na Spiši Štefan Csáky (1603 - 1662). Zriadil si tu aj nový majer. Celý tento komplex pomenoval „Castellum subarcense“ – kaštieľ v podhradí. Jeho potomok Emanuel Csáky ho dal v roku 1780 dobudovať. Vytvoril tak prepychové pánske sídlo podľa francúzskeho vzoru. Kaštieľ je postavený v klasicistickom slohu s neskorogotickou dispozíciou. Okolie kaštieľa zdobí veľký park po vzore anglických a francúzskych záhrad, vtáčia galéria, fontána, petangové ihrisko, cintorín a iné zaujímavosti. V súčasnosti je v kaštieli umiestnený Domov sociálnych služieb klientov s mentálnym postihnutím. Veľkú zásluhu na tom, aby kaštieľ a okolie bolo sprístupnené  majú klienti v rámci pracovnej terapie a zamestnanci.

Otváracie hodiny sú od 9:00 do 16:00 hod.   
Vstupné: 2€

Neskorobarokový kaštieľ s parkom a s pôvodnými hospodárskymi budovami bol postavený v rokoch 1780 až 1785. Ide o dvojpodlažnú budovu s manzardovou a sedlovou strechou, horizontálne riešenou fasádou. Bol postavený bezprostredne po vypálení Spišského hradu.

Staviteľom kaštieľa bol Ján Nepomuk Csáky - významná politická a šľachtická osobnosť, uhorský kancelár vo Viedni -, ktorý si dal na konci svojho života postaviť na svojom majetku v Bijacovciach slušný kaštieľ. Stavba kaštieľa trvala 5 rokov. Na priečelí kaštieľa je erb rodiny Csákyovcov a Esterházyovcov. Sem boli prinesené zo Spišského hradu rodinné, panovnícke a kniežacie obrazy. V kaštieli bola kaplnka v pravom krídle budovy. V terajšej tmavej komore bola sakristia s potrebným omšovým náradím a rúchami. V kaštieli na prízemí bola veľká dvorana s troma lustrami, mnohými stolmi a stoličkami. Na stenách boli obrazy predkov v životnej veľkosti. Napravo boli pánove izby, naľavo izby panej a spoločenské miestnosti. Na poschodí bolo 15 izieb, kde bývali hostia a mládež. V 30 prízemných izbách bolo mnoho striebra a portrétov. V roku 1925 dal zariadiť majiteľ Michal Csáky v celej budove ústredné kúrenie. Situovanie kaštieľa ovplyvnilo dôležitosť ciest vedúcich do obce a po výstavbe kaštieľa získala na význame cesta spájajúca Bijacovce s Hodkovcami.

Zakladateľ kaštieľa obklopil záhradu okolo celej budovy vysokým širokým násypom. Jednotlivé svetové strany záhrady vysadil rôznymi druhmi stromov: na sever sú ihličnaté, na západ listnaté, juh je otvorený a vysadený nízkymi ozdobnými krami, na východ sú skupiny rozličných ozdobných stromov. Oproti kamennej terase kaštieľa je vodomet s kamenným bazénom. Pomedzi skupiny kvetín viedli pohodlné cestičky a popri nich sú lavice. Na južnej strane sa vypínal biely grécky pavilón. Tok vody sa obracal na juh a poniže tvoril jazierko. Na juhovýchodnom pobreží bol murovaný prístav s člnkom. Na severnej strane bol zriadený zverinec, kde sa pásli srnky a iné krotké zvieratá. Park okolo kaštieľa bol vyhlásený za chránený areál. V súčasnosti je kaštieľ sídlom SOU lesníckeho.

Posledným potomkom bijacovskej vetvy rodu Csákyovcov bol Juraj, naposledy žijúci v Kanade. Zomrel v roku 1995 a jeho pozostatky boli uložené na cintoríne v Bijacovciach v blízkosti rodinnej hrobky rodu Csákyovcov. 

V súčasnosti v upravenej záhrade kaštieľa sa našlo miesto aj na chov danielov. Návštevníci obce môžu na požiadanie túto milú rodinku aj navštíviť. 

Najstarší zachovaný údaj o vodnom mlyne na Slovensku je zo začiatku 12. storočia. V roku 1872 bolo na Slovensku 4500 vodných mlynov. Takmer každá dedina mala svoj mlyn. S príchodom 20. storočia a technickej revolúcie začína počet mlynov postupne klesať. Z takmer deväťstoročnej slovenskej histórie vodných mlynov na Slovensku zostalo ani nie 50 mlynov a z toho asi 10 aj zo zachovanou technológiou.

Práve mesto Spišské Podhradie sa môže pýšiť jednou z tých technických a kultúrnych pamiatok takmer zaniknutého odboru ľudskej činnosti. Budova mlyna je najstarší hospodársky a technický objekt v meste. Prvá písomná zmienka o budove je z roku 1869. Začiatkom 20. storočia budova mala pivnicu a prízemie a slúžila ako mlyn aj s pílou. Dostavané bolo prvé poschodie. V roku 1913 sa majiteľmi mlynu stali Ján Faith a Tomáš Kováč (svokor Jána Faitha). V roku 1940 boli zakúpené nové mlynské stroje a o rok na to sa uskutočnila prístavba skladových priestorov na obilie a múku. Počas II. svetovej vojny v roku 1944 Nemci obsadili mlyn a melie sa pre nemeckú armádu. Nasledujúci rok bol mlyn podmínovaný a stále melie pre Nemcov. 24. 1. 1945 Nemci odmínovali mlyn a odišli. Od februára 1945 mlyn obsadili Rusi. Od marca do konca mája 1945 sa melie pre Československú armádu. V roku 1947 sa uskutočnila elektrifikácia mlyna. V 50. rokoch prevzalo mlyn do nájmu takzvané Jednotné skladové družstvo Levoča a neskôr mlyn prevzal národný podnik Východoslovenské mlyny a pekárne Košice. V roku 1958 bol mlyn rozdelený na obytnú a prevádzkovú časť. V roku 1963 prevádzka mlyna v Spišskom Podhradí skončila. V roku 1968 bol spustený na tri mesiace a znovu je nečinný do roku 1976. Od roku 1977 až do roku 1988 mlyn len šrotoval. Od roku 2017 je majetkom mesta Spišské Podhradie a sprístupnení pre turistov a nadšencov technických pamiatok.